Acts 6:1-7 Jn
14:1-12
In those
parishes, where there is no permanent deacon assigned, the faithful are usually
very surprised when somebody appears on the pulpit who is not a priest and
after his reading of the Gospel, he also preaches sometimes. It refers to a
deacon, who can be very young, especially if he is not a permanent deacon but a
deacon preparing himself for priesthood. It is said that when a deacon preaches
an angel preaches. Although a deacon will not speak to you today, we shall
speak about a deacon service.
In the first reading, we have heard about the instituting
of deacons for the first Church. It is noteworthy that before the Apostles
chose their priestly coworkers as well as future bishops, their successors, they
had chosen deacons. For they were chosen by the Apostles for a specific mission,
deacons belong to the hierarchy of the Church. The mission to be a deacon is
granted by a sacramental act, ordination (in Latin: ordination), by which the
priestly power is not asked for them, but the hands are laid on them for
service.
Today’s Gospel captures the speech of the Lord
Jesus about the many dwelling places in His Father’s house. The deacons, who
were formerly instituted to serve at tables in the houses where the first
Christians were meeting, through their service of love, they have to support
that everyone would feel at home in the Church. Ultimately, they have to
witness that we have an eternal dwelling place in our Father’s house in heaven,
prepared for us.
Deacon primary service at tables was developed in
a short time into a charitable service. The heart of the mission of a deacon is
service of love – in Greek: “diakonia”. For what
remains, the deacons acted alongside the Apostles and, now, they do alongside
the bishop and priests, at announcing of the Word of God and at the Altar.
Two of the first seven deacons are more known
to us: Stephan and Philip. Stephan was filling his task in
The example of a deacon is Christ. He came to serve, before his departure; he
symbolically washed the feet of his
disciples. He became a Deacon in the absolute sense, the Servant of all.
The men chosen to be deacons are being configured to Him.
The deaconate is known as an intermediate that
properly prepares for priesthood, so called transitional “deaconate”. In the
Church, there is also a permanent deaconate. I know a doctor, teacher and
educator who exercise their service as deacons.
At this time, I would mention my deaconate. A
part of it, I spent as an intensive pastoral service in the spa-town of Piestany. But the greater part, I spent with my studies in
May our Lord give His Church excellent deacons! But let Him invoke the spirit of love in each of us, the readiness to serve. Then, everybody will feel in the Church as at home and, going the way of salvation, we shall get to the House of our Father in Heaven.
Sk 6:1-7 Jn 14:1-12
Vo farnosti, kde nie je pridelený trvalý diakon, veriaci sa počas omše zväčša veľmi prekvapia, keď sa tu na kazateľnici objaví niekto, kto nie je kňazom a po prečítaní evanjelia niekedy i káže. Ide o diakona, ktorý môže byť veľmi mladý ako ten, najmä ak nir je trvalý diakon, lež diakon pripravujúci sa na kňazstvo. Hovorí sa, že keď diakon káže, akoby anjel hovoril. Dnes k vám síce neprehovorí diakon, ale budeme si hovoriť o diakonskej službe.
O ustanovení diakonov pre prvotnú Cirkev sme počuli v prvom čítaní. Je pozoruhodné, že ešte skôr ako si apoštoli vyvolili svojich kňazských spolupracovníkov a budúcich biskopove - svojich nástupcov, vyvolili si diakonov. Keďže boli vyvolení apoštolmi k poslaniu, diakoni patria k hierarchii Cirkvi. Diakonské poslanie sa odovzdáva sviatostným úkonom – vysviackou (lat. ordináciou), pričom sa pre nich nevyprosuje kňazská moc ale na vyvolených sa vkladajú ruky na službu.
Dnešné evanjelium zachytáva reč Pána Ježiša o tom, že v dome Jeho Otca je mnoho príbytkov. Diakoni, ktorí boli pôvodne ustanovení pre službu pri stoloch v domoch, kde sa stretávali prví kresťania, majú svojou službou lásky napomáhať tomu, aby sa v Cirkvi každý cítil ako doma. Napokon majú svedčiť o tom, že v nebesiach u nášho Otca máme pripravený večný príbytok.
Prvotné obsluhovanie pri stoloch sa čoskoro rozvinulo do charitatívnej služby. Srdcom poslania diakona je služba lásky – gr. diakonia. Ostatne diakoni vystupovali zväčša po boku apoštolov a dnes vystupujú po boku biskupa a kňazov – v hlásaní Slova i pri oltári.
Z prvých siedmych diakonov sú nám viacej známi dvaja: Štefan a Filip. Štefan plnil svoju úlohu v Jeruzaleme, poznáme ho ako prvého mučeníka. Diakon Filip pôsobil v Samárii, priviedol k viere správcu pokladov etiópskej kráľovnej.
Vzorom diakona je Kristus. Prišiel preto, aby slúžil, pred svojim odchodom symbolicky umyl nohy svojim učeníkom. Ježiš sa teda stal Diakonom v absolútnom zmysle – Sluhom všetkých. Jemu sa pripodobňujú muži vyvolení na diakonov.
Diakonát je známy ako medzistupeň, ktorý vhodne pripravuje na kňazstvo, tzv. “prechodný“ diakonát. V Cirkvi jestvuje však i trvalý diakonát. Poznám lekára, učiteľa i katechétu, ktorí vykonávajú svoju službu ako diakoni.
Tu by som si dovolil spomenúť i na svoj diakonát. Časť z neho som prežil ako pastoračnú prax cez prázdniny v kúpeľnom meste Piešťany. No väčšiu časť som strávil popri štúdiu v Bratislave. V nedele sme chodievali asistovať pri liturgii v kostoloch nášho hlavného mesta. Po 2-3 sme navštevovali “stretká“ mladých, s ktorými sme sa delili o Božie Slovo, ale i čerpali životné skúsenosti od nich a s nimi. Niektoré víkendy sme vypomáhali u sestier Matky Terezy, keď sme im pomáhali pri pomoci núdznym, najmä rozdeľovaní stravy bezdomovcom. Pre mňa bol diakonát veľmi pekná časť života a som presvedčený o veľkom úžitku našej služby.
Kiež Pán dáva stále svojej Cirkvi skvelých diakonov. Nech však tiež v každom z nás vzbudí ducha lásky – ochoty k službe. Potom sa každý bude cítiť v Cirkvi ako doma a kráčajúc po ceste spásy raz doputujeme do domu nášho Otca v nebi.